História obce
Obec sa prvý krát spomína v roku 1318. Prvú písomnú zmienku o obci Hýľov poznáme z roku 1330. Vtedy sa synovia Štefana, zvaného Čurka, konkrétne synovia Tomáš, Mikuláš a Ján, delili o rodinný majetok. Uzniesli sa, že Hýľov a les deliť nebudú, ale ponechajú si ich v spoločnom užívaní. Dedina ležala uprostred lesov a išlo im o to, aby mali miesto, kde sa budú stretávať a chodiť na svoje obľúbené poľovačky. Podľa opisu Hýľova v listine sa môžeme domnievať, že išlo už o vyvinutú dedinu.
V roku 1332 prišli do konfliktu s Ižipom de Ruzka, ktorý vlastnil Šemšu a Malú Idu. V tomto spore bolo problematické územie, ktoré sa nachádzalo medzi vrchom Körtvélyes až k hraniciam chotára Gelnice, rozdelené na tri časti, z ktorých dve spolu s bližšie neurčeným hradom dostali synovia Štefana Čurku a jedna pripadla Ižipovi de Ruzka. Obe strany sa pritom dohodli, že ak sa na území, ktoré bolo predmetom sporu, nájde železná ruda, medená ruda, striebro, alebo zlato, budú sa z úžitku deliť na polovicu.
Kde bola hranica sporného územia nevieme, pretože sa nezachovali historické mapy a opisy chotárov, kde by sa vrch Körtvélyes spomínal. Miesto hradu sa stotožňuje s vrchom zvaným Hradovisko, ktorý leží na pravej strane rieky Ida, juhozápadne od Hýľova. Hradisko sa spomína aj v listine vícekomesa a štyroch slúžnych Abaujskej stolice. Písomnosť pochádza z 3. apríla 1330, opísaná jasovským konventom 29. novembra 1330 a potvrdzuje práve delenie majetkov medzi troch synov Štefana Čurku. Hradisko sa nachádzalo niekde na rozhraní Hýľova a Bukovca.
Podľa uvedených informácií, dedina Hýľov existovala dlhší čas, ale v dvadsiatych rokoch 14. storočia boli snahy o jej výraznejšie zaľudnenie, aby osada nezanikla, ako viaceré dediny tejto oblasti. Poznáme aj písomný záznam z roku 1319, ktorý opisuje hranice čiastky Šemše. Je na ňom zmienka o Hýľovskom potoku. "Hyleu pothoca" sa dokonca spomína aj v listine z roku 1318. Keďže názov obce Hýľov pravdepodobne vznikol z osobného mena, muselo tu byť osídlenie aj predtým. V dvadsiatych rokoch 14. storočia bol postavený kostol a založená fara. Zmienky o nich sú zaznamenané v pápežských desiatkoch z rokov 1332 - 1335.
V roku 1367 dáva kráľ Ľudovít pod titulom novej donácie dedinu Hýľov Petrovi, synovi Tomáša zvaného Čurka z Malej Idy a jeho bratom. Pritom Hýľov už predtým držal ten istý Peter a jeho bratia. Keďže sa v Hýľove a v Bukovci našla strieborná ruda, kráľ Žigmund prevzal tieto dediny v roku 1401 do svojich rúk.
Podľa portálneho súpisu z roku 1427 držal Hýľov Štefan z Geče a bolo tam vtedy 18 port a obývalo asi 140 obyvateľov. Štyridsiate roky 15. storočia boli charakteristické snahou Košíc o ovládnutie okolitých dedín. To sa týkalo aj Hýľova a Bukovca, ale generálna kongregácia v Pešti vyniesla v roku 1446 rozsudok, podľa ktorého sa obe obce opätovne stali majetkom Juraja, Štefana a Mikuláša, synov Šebastiána z Geče.
Tento rod však vymrel a tak potom obce dediny opätovne pripadli kráľovi Vladislavovi, ktorý ich potom v roku 1491 daroval mestu Košice. V roku 1553 už Hýľov patril zemanom a nachádzalo sa tam 11 a 1/2 porty, čo mohlo byť asi 60 obyvateľov. Tento úpadok počtu obyvateľov pokračoval a v roku 1715 v obci bývalo len 9 sedliakov a 1 želiar. V roku 1720 len 11 sedliakov.
Hýľov bol hneď od svojho vzniku slovenskou dedinou a kontinuita Slovákov tu nebola nikdy pretrhnutá. Preto aj názov Hýľova prešiel prirodzeným vývinom. Hýľov ostal slovenskou dedinou aj v 16. a 17. storočí, keď expanzia maďarského obyvateľstva postupovala severným smerom. Je dôvod predpokladať, že prienik nemeckých mien nastal, keď Hýľov patril mestu Košice. Mená zapisovali maďarskí úradníci a tak sa stávalo, že aj slovenské mená zapisovali v maďarskej forme, prípadne ich nahradili maďarskými ekvivalentmi.
V rokoch 1585 až 1591 v Hýľove slúžil ako evanjelický farár Gregor Gosovský, ktorý bol v rokoch 1574 až 1579 slovenským evanjelickým kazateľom v Košiciach. V roku 1696 v Hýľove žilo šesť poddaných sedliakov, richtár a želiar. Lexikón z roku 1773 udáva, že sa v obci hovorilo prevažne po slovensky.
Roku 1715 mala obec 10 domácností. V roku 1773, keď patrila Meškovcom mala 51 rodín – 41 gazdov a 10 želiarov. Roku 1828 – 79 domov a 659 obyvateľov. V roku 1657 bol v obci postavený barokový kaštieľ grófa Emanuela Zichyho. V strede obce bola postavená hasičská strážnica a vodná nádrž miestneho vodovodu. Kostol bol postavený zemepánom v 14. storočí. Na východnej strane obce stojí školská budova, ktorá bola postavená po oslobodení, pozostávajúca z dvoch učební a učiteľského bytu. Na južnej časti obce stojí jednoposchodová budova MNV, ktorá bola dostavaná po oslobodení.
V odľahlej časti obce zvanej „Mexiko“ je postavená horáreň Československých štátnych lesov. V južnej časti chotár na rázcestí pri rieke Zlatá Idka stojí vodný mlyn.
V 18. storočí ťažili v obci železnú rudu a vozili ju do Zlatej Idky, varilo sa tu aj pivo. V prvej polovici 19. storočia bol v prevádzke železný hámor. Za 1.ČSR pracovali obyvatelia v poľnohospodárstve, lesnom hospodárstve a na píle. Časť obyvateľstva sa vysťahovala do Ameriky a Kanady za prácou. V rokoch 1938-1945 bola obec pripojená k Maďarsku.
Po oslobodení republiky sovietskou armádou rozvíril sa aj politický život obce. Bola založená miestna organizácia KSS, ktorá bola prerušená a obnovená až v roku 1952. V obci je MNV s matričným úradom a farský úrad, Národná škola, Dobrovoľný hasičský zbor. V obci je jednotriedna národná škola, v ktorej sa vyučuje na sovietsky vzor. Zriadená je osvetová beseda a zreorganizovaná Ľudová knižnica. V obci vznikla predajňa socialistického typu „Jednota“. Postavený bol kamenný most s betónovými rúrami a celý rad iných mostov. Po víťaznom februári bola výstavba cesty do Hýľova naplánovaná a toho roku aj vybudovaná. Zahájená bola autobusová doprava na linke Hýľov – Košice.
